reklama

Milujem svoj život a rada by som každému poslala kúsok tejto lásky

Každý človek má v sebe zakorenený pud sebazáchovy, ktorý sa najsilnejšie prejavuje vo chvíľach ohrozenia. Nemusí to byť ohrozenie života, spustiť ho dokáže akákoľvek banalita, ktorá sa nás priamo dotýka a dokáže negatívne ovplyvniť našu budúcnosť a šťastie. Vyslovene deštruktívne sklony k zdravému jedincovi nepatria. V každom z nás sa ozýva hlas sebalásky a vnútorná potreba ostať v poriadku, mať sa čo najlepšie. Aj v prípade toho najmenšieho ohrozenia naše radary blikajú ako o dušu a idú si vykričať hlasivky – „kop za seba, skóruj!“ V prípadoch ohrozenia vidíme predovšetkým seba. Tak to je v nás zakorenené – je to klasický reflex, ktorý v nás drieme už od narodenia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

A čo ak nejde o klasickú hrozbu, ktorá na nás každý deň čakám za najbližším rohom? Čo ak je v stávke náš život? V mnohých prípadoch sa ľudia snažia prežiť aj napriek obrovským bolestiam, strate mobility, alebo iným závažným hendikepom. Z posledných síl sa vzpierajú a dokážu urobiť aj nemožné, len aby neprišli o to najdôležitejšie – o svoj vlastný život. A preto sa pýtam – prečo mladí, zdraví, inteligentní ľudia čoraz častejšie s týmto darom hazardujú? Prečo sa ho chcú dobrovoľne vzdať? Prečo siahajú po tom najkrajnejšom riešení? Majú to, po čom mnohí len túžia – zdravie, no pre nich neznamená nič. Čím to je?

Podrezal sa, vyskočil z okna, skočil pod vlak, obesil sa – koniec, tým to hasne. Vraj skrat v hlave – bol to hlupák. Len hlupáci robia hlúpe veci, my sa predsa nikdy nemýlime! Áno, typický postoj dnešnej spoločnosti. Ignorácia, nezáujem, obviňovanie... Hlavné je, aby sme zo všetkého vyšli s čistým štítom. Klameme svoje vnútro, klameme svedomie – žije sa nám tak jednoduchšie. Prečo sa nikto z nás nespýta, čo všetko za tým spomínaným „skratom“ stálo? Zdravý človek predsa len tak „nezoskratuje“. Kábel musí byť natrhnutý, aby spôsobil požiar. Nič sa nedeje len tak, bez príčiny. Je jednoduché zhodiť všetko na mladú dušu, ktorá si zvolila odchod z tohto sveta. Je jednoduché označiť ho slovami „zúfalec“, „zbabelec“, „úbožiak“, „sebec“, „psychicky chorá osoba“. Ale čo ak nie je na vine on? Čo ak je len obeťou? Čo ak za všetko môže táto chorá spoločnosť?

„Vraj to urobila kvôli frajerovi. Opustil ju...“ – to má byť vysvetlenie? Ľuďom to stačí, mne nie! Ja sa pýtam – prečo musela byť tak naviazaná na jednu jedinú osobu? Chýbala jej láska? Nenachádzala ju u svojej rodiny, u priateľov, u okolia? Prečo sa chorobne upla na jednu jedinú osobu, ktorej stratu vnútorne nezvládla?
„Bolo to kvôli známkam, prepadla z matematiky...“ – to má byť vysvetlenie? Pre mňa je vysvetlením chorý postoj dnešnej spoločnosti. Človeka neustále do niečoho tlačíme, budujeme v ňom komplexy, robíme z neho chorú kreatúru, neschopnú žiť svoj život s úsmevom na tvári. Vytvárame choré pravidlá, princípy, ktoré sedia väčšine. Tej zaslepenej väčšine, ktorá si nedovidí na konček nosa. Byť inteligentný a citlivý je v tejto dobe na príťaž. Príliš sa zaoberať vecami okolo nás znamená trpieť. Spoločnosť je postavená na nevšímavosti. Propagujeme nacistický zákon džungle – „silnejší prežije“ a hráme sa na demokraciu. Nezaujíma nás nikto a nič, nezaujímajú nás príčiny, len závery. Absorbujeme choré vedomosti predávané generáciami rovnako nakazených hlupákov, ako boli generácie pred nimi. Nechávame sa infikovať, aby sme mohli túto nákazu šíriť ďalej.

Nepýtame sa kto je zodpovedný za utrpenie mladej duše, automaticky prichádzame k záveru, že nedokázala uniesť krutú realitu. Možno je to tak, sčasti. A možno si len nechceme priznať, že za jeho/jej odchodom stojíme vlastne my. Ja, ty, celá spoločnosť, celý chorý svet. Nie, nechcem to meniť, viem, že to nedokážem. Nechcem aby ste uvideli to, voči čomu sú vaše oči slepé. Chcem začať od seba. Chcem pomôcť každému, kto to bude potrebovať. Chcem sa ospravedlniť každému, komu som ublížila a chcem povedať „Mám ťa rád“ celému svetu. Chcem povedať „odpúšťam vám“ a chcem zabudnúť na minulosť a pomôcť každému bez ohľadu na to, čo bolo a čo bude. Pozrime sa na svoj život reálne. Každý z nás už niekomu ublížil, možno dokonca viac, ako si je schopný pripustiť. Každému z nás bolo ubližované a my sa mylne domnievame, že naše okolie dokáže znášať rany rovnako dobre ako my. Tak im ich uštedríme. Vraj z lásky, v mene dobra. – toho nášho!

Naše pery sa usmievajú, naše vnútro je plné jedu a prilieva ho do sŕdc všetkých ostatných, s ktorými sme v kontakte. Či už ide o priateľov, alebo o nepriateľov. To je fuk. Chceme sa podeliť – mám trpieť ja, nech trpia aj ostatní! Ako brat a sestra.

Všetko je postavené na hlavu. Najväčšia inštitúcia hlásajúca dobro má na svojom konte väčšie množstvo vrážd, než je počet padlých obetí vo svetových vojnách. Hlása dobro a lásku, plodí nenávisť, strach a klamstvo. Zrkadlí a pácha všetko, proti čomu bojuje. Nie, nechcem kritizovať cirkev, len chcem poukázať na to, že žijeme v pokrytectve a riadime sa pomýlenými regulami. Človek je najväčší ničiteľ – ničí všetko čo nenávidí i to, čo miluje. Ničí z princípu, ničí pre radosť, ničí pre svoje ego, pre svoje trápenie, ničí zo všetkých možných (aj nemožných) dôvodov.

A tak sa ešte raz pýtam – prečo tento svet dobrovoľne opúšťa toľko perspektívnych mladých ľudí? Zo strachu alebo kvôli vlastnej neschopnosti? Považujeme to celé za zbabelý, alebo za odvážny čin? Nič z toho nie je pravdou. Je to prejav absolútnej beznádeje, vrcholného zúfalstva. My za to viníme ich, viníme systém, viníme hudbu, ktorú počúvajú, no skutočnou príčinou ich problémov a tým aj ich vrahmi sme vlastne my! Áno, preberám zodpovednosť za každú zúfalú dušičku, ktorá hľadá útechu v alkohole, alebo drogách, za každého človeka, ktorý nie je tak silný, aby zvládol krivdy, ktoré sú na ňom páchané, preberám zodpovednosť za každú ranu na duši mladého človeka. A čo vy? Skonštatujete, že som hlupaňa, všetko odignorujete, pustíte si telku, v ktorej ohlásia ďalších 5 samovrážd a poviete si „Čo ma je po cudzom nešťastí? Bol to hlupák, nevážil si život, drblo mu v prašine. Koniec, bodka.“ A čo ak sa po rokoch nájdete na mieste pozostalých práve vy? Čo ak bude v krvavej kaluži plávať práve vaše dieťa a to z jediného dôvodu – pretože ste ho nedokázali pochopiť vy, pretože ho ničili všetci v okolí a nenašiel sa nik, kto by ho vypočul a dal mu trochu lásky? Čo ak to nezvládne niekto, na kom vám záleží, čo ak si jednoducho povie, že odmieta zapadať do tejto pomýlenej koncepcie, že nechce plodiť ďalšie nakazené deti, ktoré vyvrhnú ďalšie a ďalšie choré generácie, žijúce podľa pomýlených a skostnatelých princípov, ktoré sa vekmi stali rutinou? Čo potom spravíte? Mávnete nad tým rukou, usmejete sa a pôjdete ďalej, alebo práve vtedy konečne otvoríte oči?

Lenka Motúzová

Lenka Motúzová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som filantropický kritik reality bez deštruktívnych sklonov, optimista bez zaviazaných očí, kráľovná úprimného slova, recesistický blázon, iniciatívny cvok, prirodzene drzý cholerický spratok, dieťa šťastia lásky a nádeje, extrovertný introvert, prudko ironická citlivka a chlieb s paštétou :D Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu